Dôverovať je v poriadku. Slepo veriť nie.

Mám problém slepo veriť. Aj odborníkom.

Možno je to profesijná deformácia. Som výskumník a učiteľ a obe tieto profesie človeka prirodzene vedú k tomu, aby sa pýtal, porovnával a overoval.

Keď niekto niečo tvrdí, moja prvá reakcia často nie je „dobre”, ale skôr:

Prečo? Na základe čoho? Máme na to dáta? Čo ak sa na to pozrieme inak?

Nie preto, že automaticky predpokladám, že ostatní sa mýlia. Skôr preto, že aj veľmi presvedčivé tvrdenie môže stáť na zlých dátach alebo slabých predpokladoch.

Vo výskume nestačí ukázať výsledok. Treba vedieť, ako vznikol, z akých predpokladov vychádza a aké má limity.

Pri investovaní je to podobné.

Nemusíš vedieť zostavovať DCF modely ani analyzovať účtovné výkazy. Pokojne môžeš investície zveriť niekomu, kto tomu rozumie lepšie. Mal by si ale vedieť aspoň toto:

• Do čoho investujem?
• Prečo do toho investujem?
• Odkiaľ má prísť môj výnos?
• Čo sa musí stať, aby môj pôvodný predpoklad prestal platiť?

To podľa mňa nie je investičná veda. To je základ.

Dobrá investícia nebude vyzerať dobre stále

Skôr či neskôr príde obdobie, keď sa investícii nebude dariť.

Akcie budú klesať. Dlhopisy môžu strácať hodnotu. Firma môže znížiť dividendu. Stratégia, ktorá dlhodobo fungovala, môže niekoľko rokov zaostávať za trhom.

Ak netuším, prečo som investoval, pri poklese mám v podstate iba jednu informáciu:

„Prichádzam o peniaze.”

A tá vie byť veľmi presvedčivá.

Ak však poznám dôvod, prečo investíciu držím, môžem si položiť oveľa lepšiu otázku:

Je toto stále normálne správanie tejto investície, alebo sa zmenilo niečo podstatné?

To je podľa mňa jedna z najdôležitejších investičných schopností.

Nie predpovedať budúcnosť. Tú nevie nikto.

Ale rozlíšiť nepríjemný vývoj od zlého vývoja.

Nemusím vedieť všetko. Potrebujem vedieť, ako to funguje.

Pri akciách vlastním časť firiem, ktoré podnikajú, vytvárajú zisk a prípadne vyplácajú dividendy.

Pri dlhopise niekomu požičiavam peniaze. Mal by som teda vedieť komu, za aký úrok a aké riziko podstupujem.

Pri mechanickej investičnej stratégii by som mal aspoň približne rozumieť tomu, prečo by jej pravidlá mali dlhodobo vytvárať výhodu a ako sa môže správať v zlých obdobiach.

Nemusím poznať každý detail.

Musím ale poznať mechanizmus.

Inak neviem posúdiť, či investícia funguje tak, ako má, alebo sa rozpadá dôvod, pre ktorý som do nej vstúpil.

Odkiaľ sa tých 20 % vlastne vezme?

Toto platí dvojnásobne pri investíciách, ktoré sľubujú vysoký výnos a malé riziko.

Ak mi niekto ponúkne 15 alebo 20 % ročne a tvrdí, že je to skoro bez rizika, moja prvá otázka by nemala byť:

„Kde podpíšem?”

Skôr:

„Odkiaľ sa tých 20 % vezme?”

Kto ich zarobí? Na čom? Prečo je schopný platiť práve mne 20 % ročne? A ak je to celé také bezpečné, prečo si tie peniaze nepožičia lacnejšie od banky alebo profesionálneho investora?

Možno na to existuje dobrá odpoveď.

Ale mala by existovať.

Výnos nevzniká z ničoho. Už samotná snaha pochopiť, kto a akým spôsobom vytvára peniaze, z ktorých mám dostať svoj výnos, odstráni celkom slušnú časť „zázračných” investičných príležitostí.

Keď niečomu nerozumiem, neznamená to automaticky, že je to zlé.

Ale kým tomu nerozumiem, neviem rozumne povedať ani to, že je to dobré.

Poznanie pomáha aj pri dobrej investícii

Rozumieť investícii nie je dôležité iba preto, aby som odhalil zlú.

Pomáha mi aj vydržať pri dobrej.

Ak viem, že moja stratégia môže dva alebo tri roky zaostávať za trhom, dva slabé roky ešte nemusia znamenať, že prestala fungovať.

Ak viem, že akciové trhy môžu z času na čas výrazne klesnúť, samotný pokles ešte nie je dôvod na paniku.

Rozhodujúca otázka zostáva rovnaká:

Deje sa niečo, s čím som pri tejto investícii vopred počítal?

Ak áno, možno sa nedeje nič mimoriadne.

Ak nie, treba zistiť prečo.

Cieľom poznania nie je presviedčať sa, že moja investícia je dobrá za každých okolností. Práve naopak. Má mi pomôcť spoznať chvíľu, keď už dobrá nie je.

Investovanie nie je o viere

Nikto nevie, čo bude o rok, o päť rokov alebo o desať rokov. Pri investovaní vždy pracujeme s neistotou.

Je ale rozdiel medzi tým povedať:

„Verím, že to pôjde hore.”

a tým:

„Rozumiem, prečo by táto investícia mala dlhodobo vytvárať hodnotu, poznám jej riziká a viem, čo by muselo nastať, aby môj pôvodný predpoklad prestal platiť.”

Ani druhá veta nezaručí zisk.

Je to však podľa mňa oveľa lepší základ pre rozhodovanie.

Nehľadám istotu. Tá neexistuje.

Hľadám dôvody, dáta a mechanizmus, na základe ktorých rozhodnutie dáva zmysel. A potom ich priebežne preverujem.

Preto sa o svoje investície zaujímaj.

Nie preto, aby si sa stal investičným expertom.

Ale preto, aby si vedel, prečo svoje peniaze dávaš práve tam, kam ich dávaš.

Dôverovať je v poriadku. Slepo veriť nie.